Můj otec přežil gulag
Ján Košút mal len 19 rokov, keď ho sovietske orgány NKVD jedného dňa odvliekli do stalinských táborov. Osem rokov a osem mesiacov ťažko pracoval v polárnej oblasti a na Sibíri ako väzeň označený značkou „Ž- 602.“
V krutých podmienkach si často opakoval povzdych žalmu: „V Teba, Pane, som dúfal.“ Po návrate domov až do vysokého veku pomáhal obetiam represálií. Ako ovplyvní takýto osud členov rodiny? Syn Jána Košúta o tom hovorí v nasledujúcom rozhovore.
Ján Košút bol na Slovensku jedným z prvých, kto cez svoj osud a knihu Cez červený očistec priblížil verejnosti otroctvo gulagov. Vrátil sa z neho v roku 1953, po súdnej rehabilitácii, ale doštudovať už nemohol. Svojim trom deťom okrem vysokoškolského vzdelania odovzdal aj čosi vzácne, o čom najstarší syn Ján hovorí:
„Rodinný život, čo som vďačný otcovi, bol úplne normálny. Zažil strašné veci, ale nebola v ňom nejaká zlosť, nejaká zášť, nebol nejaký zatrpknutý. My sme sa o tom mohli normálne voľne porozprávať. Samozrejme, čo ma upozornil v tých časoch – nikde si nepíš do posudku, že som bol v pracovných táboroch. Keď sa ťa spýtajú, čo som robil, napíš pravdu: robotník.“
Napriek ťažkému osudu by ste zatrpknutosť u Jána Košúta, ktorý zomrel pred niekoľkými týždňami ako 87-ročný, boli hľadali márne.
„Bol to dobrák, čo možno dnešná mladá generácia nepochopí – mal až fyzickú potrebu pracovať, fyzicky, staval sa tam, kde bolo vždy najťažšie. Zasa, bol to aj optimista, neustále všetko odľahčoval. Čo ja si teda cením, že on ľudí neškatuľkoval.“
A čo bolo v gulagoch najťažšie?
„On si sťažoval na sever, kde boli vlastne banditi. On hovoril, že pre toho banditu nebol problém zabiť človeka. Lebo tam boli pomiešaní aj politickí väzni, aj títo kriminálnici.“
Jánovi Košútovi pomohla gulag prežiť najmä silná náboženská viera.
„Bol mladý chlapec, bola vojnová doba, ale my sme tu o tej vojne v podstate ani veľa nevedeli, až do Povstania. Takže oni boli vychovávaní dosť v takej perinke. Duchovnej, morálnej. No a teraz: na nákladné auto, potom pešo, potom súd, zapísali desať rokov. A išiel totálne vyhladnutý už do tých táborov. Cez Ukrajinu na Sibír. Ale tá viera, ktorú mu vštepili, tá ho podržala. Neviem teda, ako by vydržal bez toho.“
Podľa niektorých prameňov bolo z územia Československa násilne odvlečených až 7422 občanov. Ich rodiny nezabúdajú, aj keď s pamäťou národa je to podľa Jána Košúta horšie.
„Vcelku radi zabúdame. Na vlastnú škodu, pretože takéto veci sa môžu opakovať. Mňa v tejto súvislosti dosť až mrazia slová v Písme svätom: že všetky tie vojny, smilstvá, svätokrádeže vychádzajú z ľudského srdca. Tak sa pýtam: sú dnes tie naše ľudské srdcia lepšie než tie v 1945-tom roku na Slovensku? Viac si vážime život? Ako si môže žena, ktorá kvôli tomu, že má už kúpenú dovolenku a urobí si potrat – ako sa potom zasadí za nejakého cudzieho človeka? Ako sa zasadí za niekoho, koho povezú na vagón, keď sa nezasadí za svoje dieťa? Častokrát sa hovorí, že sa to už nesmie opakovať. Ja sa pýtam a neopakuje sa to aj teraz? Otec spomínal strašný hlad. Ale však strašný hlad je stále vo svete. Nechcem byť zasa nejaký pesimista, ale fakt by sme mali začať pracovať asi na tých našich srdciach.“
