Císařovna Sisi má stále svoje místo nad Budapeští

Musím sa priznať, že - budem to takto nazývať, ak sa nenahneváte - teda k János-hegyu mám osobitný, emocionálny vzťah. Odkedy som opäť v Budapešti, teda od roku 1992, vždy som býval na mieste, odkiaľ som videl na tento vŕšok a na tomto vŕšku Alžbetinu-Sissinu rozhľadňu. A vystriedal som tri byty. Až teraz, zo štvrtého tam nedovidím priamo, lebo my vo výhľade z okna pracovne bráni veľký strom. Ale viem, že János-hegy je tu, ako by kameňom dohodil. Ako ja hovorievam: je súčasťou pozemku, kde náš dom stojí.

Nechcel som sa vychvaľovať, iba som naznačil, že sa tu vyznám. Poznám to tu azda lepšie, ako väčšina Maďarov, ktorí sa chodia do Budinských vrchov rekreovať, na výlety či túry len príležitostne, maximálne cez víkendy. Ja si tu vybehnem kedykoľvek. Keď som sa odúčal fajčiť, klusal som tadeto aj dvakrát za deň. Ešte raz opakujem: prirástlo mi to tu k srdcu.

Vôbec neprekáža, keď mi pod terasou prejde slávny - teraz detský, kedysi však pioniersky - vláčik, ktorý obsluhujú naozaj školáci. Párkrát za víkend je to nostalgický vláčik, ktorý chrlí zo seba klasickú paru či dym. A aby sme vybavili všetky atraktívne dopravné prostriedky vedúce sem, do pľúc Budapešti, spomeniem ešte zubačku a najmä lanovku, ktorá končí už tesne pod rozhľadňou pomenovanou po rakúsko-uhorskej cisárovnej-kráľovnej Erzsébet-Alžbete-Sissi.

Zde stála císařovna Sisi|foto: Gregor Martin Papucsek

Skoro by som bol zabudol na pesničku, hádam najznámejšiu, ktorú si pospevujú Maďari pri najrôznejších typoch zábavy, pri decentnej a distingvovanej takisto, ako pri takej, čo sa poháre a fľaše trieskajú o zem. Slovom, pesnička je populárna, ako samotný János-hegy, kam chodievali a dodnes chodievajú na rendez-vous mladí i starší milenci, rodiny s detičkami, dôchodcovia, domáci i cudzinci, ktorí sa ma dakedy pýtajú, že kde je John´s Hill. Predsa tu, kde práve stojíte! A odkiaľ je najkrajší pohľad na všetky svetové strany: na mesto Budapešť rovnako, ako na okolité pahorky. Stála tu už na začiatku 19. storočia socha Svätého Jána, a názov podľa neho sa potom ustálil.

A postávala tu aj Sisi, smutná uhorská kráľovná, roku 1882 dokonca tri razy, v apríli, máji a októbri sem utiekla z toho odporného viedenského dvora. Dokonca sa vie, kde presne stála. Dnes je tam pamätná tabuľa, na ktorej sa okrem iného píše: „Kým sa naša drahá kráľovná kochala v úchvatnom pohľade, cítila, že srdce našej krajiny bije za ňu.“

Lanovka vedoucí na Janův vrch|foto: Gregor Martin Papucsek

Asi tak. Faktom je, že ako koruna na Sisinej hlave, taký šperk tu vytvorili v podobe rozhľadne na vrchole roku 1910, čiže práve pred sto rokmi. Nápad pochádzal od budapeštianskych hostinských, z roku 1902. Do konečnej podoby vlial rozhľadňu „náš“ Fridrich Schulek, onoho času šéf uhorskej pamiatkovej inštitúcie, architekt mnohých diel v Levoči, Bratislave (tam je po ňom pomenovaná aj ulica), no a na Budinskom hrade postavil svetoznámu Rybársku baštu nad Dunajom.

Na samotný vrchol rozhľadne vedie - neraz som to porátal - 101 stupienkov po točitom schodišti, kde sú aj odpočívadlá. Celý objekt úplne obnovili roku 2005. Z najvyššej, už veľmi úzkej, časti bolo vraj vidno okrem Bratislavy až po Vysoké Tatry. Možno vtedy, keď dole ešte nebýval smog, za čias kráľovnej Sisi. Ozaj! Viete, čo je najkrajšie na János-hegyi? To, že keď v meste a nad mestom je hustá hmla, tu hore svieti slnko.