Známy režisér a moderátor stanice Hlas Ameriky Ernest Stredňanský sa vrátil na Slovensko
Ernest Stredňanský bol úspešným rozhlasovým redaktorom i režisérom, neskôr režíroval obľúbené slovenské inscenácie, známe ako televízne pondelky. Po okupácii v roku 1968 emigroval a prežil dramatický život redaktora a režiséra v stanici Slobodná Európa v Mníchove, učiteľa slovenčiny na Jazykovej škole pre diplomatov vo Washingtone, ale aj predavača v nočnej smene, nezamestnaného, stavača kulís a kameramana, kým nezakotvil ako hosťujúci profesor televíznej produkcie na univerzitách v San Franciscu i San José a stal sa vedúcim redaktorom slovenskej redakcie Hlasu Ameriky. Získal aj prestížne ocenenie „Emmy Award“.
Manželka Silvia v Slovenskom rozhlase po páde komunizmu budovala náboženskú redakciu. Služobná cesta do USA spojila ich životy. Tam prežili spolu dvanásť rokov. Dnes žijú v Bratislave. Naplnili sa ich očakávania z vývoja demokracie u nás?
Ernest Stredňanský o svojom živote napísal knihu Drsne chlapská spoveď. Priznáva aj dôvod návratu do Bratislavy:
„Chceli sme tak nejako pomôcť tomu Slovensku. Neboli sme príliš vítaní. Ja osobne som sa snažil hovoriť o Spojených štátoch, aký je tam život, záujem nebol veľký, až na niekoľko mojich priateľov, ktorí mi dali šancu urobiť nejaké tie komentáre.“
A hosť pri mikrofóne ďalej konštatuje:
„Ja osobne ľutujem, že som sa vrátil. Mňa to strašne sklamalo, čo sa tu udialo za posledných dvadsať rokov, a najmä za posledných päť rokov.“
Do rozhovoru vstupuje aj manželka Silvia:
„Ja som si Ameriku obľúbila hneď. Ja som tam cítila – takí vnútorne slobodní sú tí Američania.“
Manžel ešte dopĺňa:
„ Je to veľmi ťažko nazvať, že americký človek. Ale to priateľstvo a kde mohli, tak vám dali to, čo ste potrebovali Ja som tam nenašiel ani štipku závisti.“
Prežil mnohé krušné chvíle, napríklad ako predavač vo večierke.
„Ja som sa tam stretol s vrahmi, s fašistami, s demokratmi, republikánmi, chudákmi. Tam som spoznal podhubie Ameriky.“
Vďaka čomu obstál aj v ťažkostiach?
„Ja som zistil jednu vec, o ktorej som nevedel, že sa viem veľmi prispôsobiť okolnostiam. Ale je dôležité aj nepodľahnúť tým okolnostiam. Tak by som nebol dosiahol to, čo som tam dosiahol. Nezabudnite, že ja som sa tam stal režisérom televízie, že som dokonca získal najvyššie americké televízne ocenenie – Emmy Award.“
Manželka Silvia, rodáčka z Moravy, z USA pracovala pre Deutche Welle i Slovenský rozhlas, neskôr v Hlase Ameriky. Rada sa ešte vracia k vzniku náboženskej redakcie v Slovenskom rozhlase pred emigráciou, ktorú ako režisérka pomáhala budovať po páde komunizmu.
„Bolo to až by som povedala dobrodružné. Keď mi napríklad povedali, že musím ísť robiť z Dómu svätého Martina priamy prenos z omše, tak som povedala: ‘A čo ste sa zbláznili, veď ja som to v živote nerobila!‘ Začali sme robiť nové pásma, vysielali sa tieto omše, každú nedeľu sme chodili aj do tých najzapadlejších dediniek. Ďalej sme dokonca spracovali Sviečkovú manifestáciu. Som sa dostala do Ríma, keď bol Ján Chryzostom Korec menovaný kardinálom. Vysielali sme priamo z Vatikánu.“
Manželia Stredňanskí len nedávno oslávili 21. výročie svadby. Pani Silvia k tomu dodáva:
„Dá sa povedať, že žijeme stále krajšie a krajšie. Napriek tej starobe, napriek tým chorobám máme jeden druhého.“
Ernest Stredňanský na záver pridá tento postreh:
„Nejako sa mení duchovný život, príliš sa realizujeme v každodenných životných ťažkostiach, zabúdame nato, že existuje aj čosi vyššie. Rodina sa rozpadla. Ja by som povedal: nie rozpadá, ale že rodina sa už rozpadla.“
